Niečo naviac
Na svojich stránkach sa snažím úprimne opísať svoj životný príbeh.
Zároveň svoju tvorbu realizujem cez sociálne siete - viď odkazy na stránke.
Prikladám pár zamyslení a ďakujem za každú odozvu, názor, postreh a príbeh.
Chceme zmeniť svet, aby bolo všetko podľa našich predstáv?
Verím, že mnohým z vás — tak ako aj mne — sa v živote občas objaví pnutie, že fádnosť dní by chcela nejakú zmenu.
Chcem zmeniť prácu, správanie blízkych, byt, oblečenie, prerobiť seba, aby som fungoval lepšie, zmeniť partnera... Možno zmeniť celý svet okolo a okolnosti, v ktorých žijem.
Veríme, že keď dostatočne zmeníme okolnosti vonku, konečne príde tá vytúžená úľava. A tak tlačím.
Ruku na srdce — bola táto forma zmeny trvalá, alebo len dočasná?
Čo ak skutočná zmena nevyžaduje žiadnu novú stratégiu ani úsilie?
Čo ak zmena nie je o tom, že niečo alebo niekoho prerobíme, ale že si všimneme, kto sa to vlastne snaží všetko kontrolovať?
Dajú sa natrvalo zmeniť vonkajšie okolnosti tým, že zmeníme svoj prístup k nim? Že začneme vnímať veci jednoducho také, aké sú — bez pridávania našich subjektívnych "právd" a očakávaní, ako by malo byť všetko podľa nás?
Nehovorím, že nemáme navonok konať. Len si všímam, že jediná zmena s trvalým účinkom je práve zmena nášho pohľadu na život.
Musím naozaj ďalej pretláčať svoju predstavu o svete?
Čo ak samotná vyčerpanosť nevzniká z partnera ani z práce, ale z neustáleho pretláčania vlastnej predstavy cez realitu?
❓ Čo ak stačí pustiť potrebu všetko riadiť — a zmena sa stane sama od seba?
Naše poznanie je vždy len čiastočné
Všimli ste si niekedy, z čoho vzniká to, čo považujeme za "pravdu"?
Naše myslenie čerpá výhradne z toho, čo sme doteraz zažili, počuli a pochopili. Vychádza z obmedzeného súboru informácií. Napriek tomu máme často pocit, že rozumieme situácii druhého človeka lepšie než on sám.
Aj keď si myslíme, že "vieme viac", stále je to len naša predstava. Nechodíme v jeho topánkach. Nemáme jeho minulosť, jeho pocity ani jeho osobné prežitie momentu.
- Náš pohľad je len výsekom reality pretavenej cez našu vlastnú myseľ.
- Pohľad druhého je formovaný svetom, ktorý sme my nikdy nežili.
Keď si toto uvedomíme, nárok na to, aby sme iných poučovali alebo súdili, prirodzene stráca pôdu pod nohami. Rozhovor sa zmení z dokazovania na priestor skutočného stretu dvoch rôznych svetov.
❓ Zaujíma nás v bežnom živote vôbec to, čím si druhý prechádza, alebo len porovnávame jeho svet s tým naším?
Koľkým z nich skutočne veríme?
Vedci odhadujú, že našou mysľou prebehne denne 60 000 až 80 000 myšlienok.
Prichádzajú a odchádzajú ako mraky na oblohe. No koľké z nich považujeme za automatickú pravdu?
Čo z toho, čo si myslíme, skutočne aj vieme? A koľko z tých myšlienok sú len staré vzorce, obavy z budúcnosti či domnienky, ktoré sme si vyrobili sami v hlave?
Často berieme každé jedno hnutie mysle smrteľne vážne. Dovolíme myšlienke, aby nám skazila náladu, vyvolala strach alebo vytvorila konflikt s druhým človekom. Napriek tomu, že drvivá väčšina z nich nemá s prítomnou realitou nič spoločné.
- Myšlienka nie je fakt. Je to len prúd energie, ktorý prechádza naším vedomím.
- Skutočný pokoj neprichádza vtedy, keď sa snažíme myšlienky zastaviť, ale vtedy, keď im prestaneme bezvýhradne veriť.
❓ Koľko priestoru a pokoja by sa v tvojom dni vytvorilo, keby si najbližšiu myšlienku, ktorá tebou prejde, nebral ako definitívnu pravdu?